Neplánovane píšem tento blog, a verím, že ani nebude dlhý, lebo je predo mnou dlhý zoznam povinností.... ale nedá mi to! Mali ste už pocit, že by ste najradšej so všetkým skončili a utiekli kdesi do Karibiku? Ako jedna moja kamoška raz povedala: stav, kedy je toho tak veľa, že si nemáte ani kedy zašiť ponožky. A tak sa začneme vyhovárať.

A ja sa vyhováram veľmi rada! Na nedostatok času, síl, peňazí, či ľudí. Chcem snívať Božie sny, ale občas mám chuť sa radšej zobudiť. A potom idem na nejakú kresťanskú akciu, kde mi Boh cez ľudí pripomenie, že sa oplatí vytrvať a bojovať ďalej a zase fungujem istý čas. 

Dnes som išla na jedno miesto, čiastočne z povinnosti. Nechcelo sa mi. Krásny nedeľný deň, mohla som len tak leňošiť a stihla by som spraviť všetku tú prácu, čo na mňa stále čaká (už som to spomenula, však? - upozornila som, že sa rada vyhováram). Ale šla som a Boh hovoril. 

Hovoril cez rodiny, ktoré stoja pred ťažkými rozhodnutiami. Cez ľudí, zdanlivo bezproblémových, ktorí sa majú ťažko a nemajú to ani komu povedať. Ukázal mi, že nemusím čakať na dobrú kresťanskú akciu, aby mi pripomenul, že moje výhovorky sú nanič! A že keď povedal, že sa nemáme nikdy vzdávať, tak to myslel doslovne. Ako všetko, čo kedy povedal. 

A tiež mi pripomenul, že je tu stále veľa práce, dokonca, že jej pribúda a On so mnou ráta. Na tomto mieste chce použiť práve mňa. Ak Mu zutekám do Karibiku, pôjde samozrejme so mnou. Ale tie rodiny tu ostanú. Ostanú tu aj ľudia, ktorí sa nemajú komu vyrozprávať. Ostanú tu ľudia, ktorých bolesť a samota až presahuje ľudský výraz pre smútok. Ak to ja vzdám, Boh má plán B. Ale chce, aby som bola Jeho plánom A. Čo ja s tým? Čo keď nevládzem, čo keď mám všetkého po krk? 

"Kam by sme šli, Ty máš slová večného života!" ...... a už sa nemusím ďalej ani pýtať. Nikdy sa nevzdávaj. Niekoho to bude stáť život. Aby to nebol ten tvoj...môj.